TIGROARCHÍV Róberta Sinaia - Spartakovo povstanie

Gladiátorská škola Lentula Batiata v Kapui bola v rímskej republike známa široko ďaleko. Dodávala gladiátorov pre arény rôznych miest štátu. A predovšetkým musela táto škola dodávať vyškolených gladiátorov do Ríma, a to ako pre štátne cirkusy, tak i pre jednotlivých rímskych patrícijov.
Jedného dňa sa nad hradbami kapuiskej gladiátorskej školy ozval hlas vojaka, ktorý mal stráž vo veži pri bráne: „ Otvorte bránu! Lentulus Batiatus sa s otrokmi vracia z Ríma! “

Lentula prišiel privítať veliteľ školskej stráže, ktorý si ešte v behu pripínal svoj krátky meč: „ Vitaj doma Lentulus. Vidím, že si v Ríme urobil dobrý obchod. “
„ Áno, “ ľahostajne prehodil Lentulus. „ Kúpil som 20 najlepších otrokov, akí kedy po Ríme chodili. Odkedy naše slávne légie dobyli severné Grécko, nie je o otrokov núdza. V mojej škole sa sústreďujú veľké skupiny otrokov, aby som ich vycvičil pre najlepšie cirkusy v Ríme. Sú tu Samniti, Ligúrovia, Trákovia i Keltov. Všetci prechádzajú príslušnou prípravou, aby boli kedykoľvek pripravení k transportu do Ríma. Takto sa to nauč, ak by sa ťa niekto pýtal a ja by som bol preč, ty nemehlo... Poď, ukážem ti jedného Tráka, ktorého som kúpil dnes ráno na poslednú chvíľu. Ten bude dobrý, mám na to nos. “
Lentulus zatiahol veliteľa stráže k zástupu otrokov, ktorí sa medzitým postavili do radu uprostred školského dvora. Obaja prešli asi tak polovicu radu a zastali vedľa dvoch spútaných černochov, priamo oproti neobyčajne silnému a vysokému otrokovi. Hoci bol otrok o hlavu vyšší a jeho svalnaté telo z neho robilo obra, Lentulus sa bez obáv pred neho postavil a pichol doňho prstom: „ Hej, Nomád, ako sa voláš? “
„ Volám sa Spartakus, “ medzi zuby precedil otrok. „ A nie som žiadny Nomád. To len vy Rimania tak voláte každého, kto netúži slúžiť Rímskej ríši. V skutočnosti ste barbarmi vy, lebo vo svojej neukojiteľnej túžbe po bohatstve, ste schopní vykynožiť celé kmene slobodných ľudí. “
„ Budeš čušať?! “ schytil palicu veliteľ stráže. „ Ty! Za takúto bezočivú reč ťa zrežem ako psa! “
„ Nechaj ho, “ zadržal ruku veliteľovi Lentulus. „ Hovoril som ti predsa, že bude dobrý. Len odvážny otrok môže byť dobrým gladiátorom. Našim vojskám najúpornejšie a najdlhšie vzdorovali práve Trákovia. Predstav si, že tento tu, odkedy padol do zajatia a predali ho v Ríme, sa už niekoľko krát pokúsil utiecť svojim majiteľom. “
Potom sa Lentulus skúmavo na Spartaka zahľadel, premeral si jeho svalnaté ruky a naoko bezstarostne sa ho opýtal: „ Nože povedz, koľko Rimanov si zabil? “
„ Zabil som ich veľa, “ ostro pozrel Lentulovi do očí Spartakus. „ Ale zrejme ešte nie dosť. Celý čas sme víťazili, ale kedy vás nebolo ako múch na hovne a mali by sme vaše balisty a katapulty, boli by sme vás hnali ako psov. “
„ Toto už je priveľa, “ zasyčal Lentulus. „ ... Túto facku si zapamätaj navždy. Nebudem k tebe stále taký ohľaduplný... No, čo? Chceš na prebodnúť očami? Ó, kamenný pohľad, tvrdý muž. Nie, tu nič takéto neplatí. Zlomili sme tu aj väčších chlapov... Zajtra ho chcem vidieť cvičiť! “
Lentulus sa ľahostajne pobral preč a cestou k domu ešte veliteľovi stráže povedal: „ V Ríme mi legionári hovorili, že Trákovia sa veľmi vrtko a ľahko pohybujú po horských cestách a sú neúnavní na namáhavých pochodoch. V boji sú silní a statoční. Tento Spartakus bude vhodný na boj trojzubcom a sieťou. To bude pre divákov niečo. Pekných pár gladiátorov zafarbí svojou krvou piesok arény, pokým niektorý z nich dostane Spartaka. Už vidím ako bude publikum šialené nadšením. A ja na Spartakovi pekne zarobím... A teraz sa poďme napiť vína, pre dnešok už toho mám dosť. “

Spartakov výcvik začal hneď na druhý deň ráno. Na dvore už cvičilo zopár dvojíc, zatiaľčo si pred celami preberali nováčikov starí gladiátori. K Spartakovi podišiel jeden Germán: „ Počul som, že si nejaký odvážny. No len poď, ja ti už zrazím hrebienok. Počkaj ma na dvore. Ukážem ti tvoje zbrane. “
O chvíľu priniesol Germán na dvor trojzubec a veľkú sieť a začal vysvetľovať: „ Jedinou tvojou zbraňou bude tento trojzubec a sieť. Musíš byť neobyčajne šikovný a mimoriadne schopný, aby sa ti podarilo do tejto siete zamotať ozbrojeného nepriateľa a zabiť ho týmto ťažkým a nemotorným trojzubcom. Pozri sa tamto v pravo. Vidíš toho gladiátora s prilbou, veľkým štítom a krátkym mečom? To môže byť tvoj protivník. “
„ My nebudeme bojovať rovnakými zbraňami? “ prekvapene sa opýtal Spartakus. „ To nie je čestné. Ako mám takými chabými zbraňami premôcť gladiátora, ktorý je chránený od hlavy po päty. “
Germána však táto otázka nijako nevzrušila a pokračoval ďalej: „ Gladiátori na rozdiel od vojakov nemajú zbroj. Hruď, chrbát a ruky majú obnažené a bránia sa jedine štítom. Keď ho trojzubcom raníš do ľavej ruky, štít mu z nej vypadne a vtedy je tvoj. Rimania sa vyžívajú v bolesti a krvi gladiátorov. A ešte jedno ti chcem povedať. Aj ja nenávidím Rimanov, ale gladiátori nemajú priateľov. Ak sa stretneme v súboji, zabijem ťa... A teraz chcem vidieť, čo dokážeš. “
V ťažkých podmienkach, pod prísnym dohľadom majiteľa školy Lentula Batiata, musel sa Spartakus učiť umeniu gladiátorského boja, umeniu zasadzovať s istotou smrteľné rany v bojoch s protivníkom v aréne. Svojou šermiarskou zručnosťou si zakrátko u ostatných gladiátorov získal rešpekt a uznanie.

Gladiátori sa stretávali v jedálni na spoločných obedoch. Väčšinou boli mĺkvi a zamyslení, ale Spartakus zakaždým tých, ktorým dôveroval, nenápadne presviedčal: „ Sme slobodní ľudia, ktorých Rimania zavliekli sem, aby pre nich zo seba robili opice. Mňa chytili, keď som bránil svoju krajinu. Toľkokrát sme už mohli byť mŕtvi a teraz znova musíme riskovať svoje životy. A to všetko pre potešenie tých vypasených Rimanov. Mali by sme utiecť. Dokedy takto chcete žiť? “
„ Dovtedy, pokým sa tu všetci navzájom nepobijeme, “ povedal jeden Gal, ktorý sa nezúčastnene drevenou lyžicou prehraboval vo svojej myske s kašou. Pri Spartakovom stole nastalo ticho, lebo až teraz si všetci uvedomili, že tento Gal ich veľmi pozorne počúva. Gal dojedol, položil lyžicu na stôl a pokračoval: „ Spartakus má pravdu. Je lepšie vystaviť sa nebezpečenstvu v boji za vlastnú slobodu než v gladiátorských arénach pre potešenie obecenstva. Takto sa vlastne zabíjame navzájom, len aby sme žili o pár týždňov dlhšie. Už mám toho dosť. Idem so Spartakom. “
„ Ďakujem, Krixos, “ vďačne sa na Gala usmial Spartakus. „ Ak sa to má podariť, musíme do toho ísť všetci. Utečieme a prebijeme sa domov. Nemáme síce zbrane, ale sme dobre vycvičení na boj. Na začiatok nám budú stačiť nože a ražne z kuchyne. Musíme sa na to dobre pripraviť. O mesiac pôjde Lentulus do Ríma kupovať otrokov. Vtedy tu bude najmenej stráží a to musíme využiť. “
Ostatní gladiátori v duchu súhlasili, ale v ich mysliach predsa len vírili pochybnosti. „ Je tu príliš veľa otrokov a Lentulus v gladiátorskej škole používa najostrejšie opatrenia, aby predišiel povstaniu. Okrem toho, všetci sme pod prísnym dozorom, a niektorí z nás sú zakovaní do okovov. Žijeme tu ako väzni. “
„ Tak je, “ ozval sa gladiátor, ktorý sedel Spartakovi po pravici. „ Lentulus to nenechá len tak. Stáli sme ho veľa peňazí. Čo, keď za nami pošle vojakov, aby nás priviedli naspäť? “
Spartakus všetkých upokojil: „ Lentulus má len vlastných vojakov. To sú tí, čo nás strážia, pozri sa na nich. Z tých sa ani jeden nepostaví zoči voči ozbrojenému gladiátorovi. Sú silní len vtedy, keď my nemáme zbrane. A z Ríma mu vojakov nedajú, lebo tam teraz majú iné starosti. Rimania naraz bojujú na východe a západe proti dvom nepriateľom. V Malej Ázii bojuje proti Rimanom kráľ Mithridates, ktorý sa spojil ešte aj s pirátmi, len aby vyhnal Rimanov zo svojej krajiny. A na západe sa v Hispánii vzbúrili všetky kmene. Vedie ich Quintus Sertorius. Nie, teraz sa rímsky senát nebude zaoberať Lentulovými gladiátormi. “
„ Dobre Spartakus, “ začali sa postupne pridávať ostatní gladiátori. „ Újdeme teda. Budeš naším vodcom. Ideme do toho, “

V lete roku 73 pred n.l. bolo všetko na útek pripravené. Spartakus žmurkol na Krixa: „ Práve sa striedajú stráže. Mreže zostali otvorené. Je čas. “
„ Všetci sú na svojich miestach, “ zašepkal Krixos. „ Pustíme sa do nich holými rukami. Zachytiť meč medzi dlane tu dokáže skoro každý. “
„ A čo v kuchyni? “ vyzvedal Spartakus.
Krixos sa ostražito poobzeral okolo seba: „ Neboj sa, vedia čo majú robiť. Keď to začne chlapi vylomia mrežu a ozbroja sa nožmi a ražňami... “
„ Hej, vy tam! “ ozval sa im znenazdajky za chrbtami ostrý hlas jedného z členov stráže. „ Čo sa tam medzi sebou vybavujete? Asi vám budem musieť pripomenúť, že je to zakázané... Ako sa voláš? “
„ Som Spartakus, “ narovnal sa gladiátor. „ Ty si tu zrejme krátko, keď ma nepoznáš. “
„ Čo? “ nahneval sa strážca. „ Zbičujem ťa do bezvedomia, ty naničhodník! “
„ Ak si trúfaš, “ stiahol obočie Spartakus, „ nech sa páči... Vidíš? Vedel som, že si netrúfneš. Dal si sa preklať vlastným mečom. Gladiátori, na nich! Vybojujte si slobodu! “
„ Bite Rimanov! “ zvolal Krixos a nasledovaný ďalšími otrokmi sa rozbehol v ústrety vojakom.
Spartakus vytiahol meč z tela zabitému strážcovi a vrhol sa proti strážcom: „ Nešetrite ich psov! Prineste ražne! Rýchlo do kuchyne!.. .ech... Rimania v panike utekajú! Zoberte im zbrane! “
„ Spartakus! “ zavolal na kamaráta Krixos. „ Už vyvalili bránu! Berme sa preč! “
„ Všetci za mnou! “ zvolával vodca svojich verných. „ Nenechajte tu nič, čím by sa dalo bojovať!.. . No tak, bežte! Bežte!.. . Zbohom Lentulus! Zbohom Kapua! Vraciame sa domov! “

Spartakus sedel pod vrcholom Vezuvu a pozoroval rímsky tábor, keď za ním prišiel Krixos, aby mu oznámil posledné správy, ktoré priniesli hliadky: „ Vezuv je zo všetkých strán úplne obkľúčený rímskym vojskom. Vedie ho praetor Clodius. Sú to samí skúsení legionári. Je ich niekoľkokrát viac ako nás a obsadili jedinú cestu, ktorou sa dá vyviaznuť z obkľúčenia. “
„ A koľko ich vlastne je? , “ opýtal sa Spartakus a spolu s Krixom prešli k okraju skalnatého svahu, aby lepšie videli na nepriateľské pozície. Krixos sa poškrabal po brade a povedal: „ Je tu 6 kohort rímskej légie. “
„ Teda 3 000mužov, “ vyhŕkol Spartakus. „ Hm, ctihodní rímski občania si nás vážia, keď si kvôli nám urobili takýto výdaj. “
„ Sme im tŕňom v päte, “ poznamenal Krixos. „ Zo školy v Kapui nás utieklo len 78 a neboli sme vyzbrojení. Keď sme však prepadli ten oddiel, čo viezol výzbroj pre ktorúsi gladiátorskú školu, získali sme veľa kvalitných zbraní a opevnili sme sa tu na Vezuve. Celá Kampánia sa trasie pod našimi útokmi. Každý deň sa k nám pridávajú roľnícki otroci, gladiátori a dokonca aj slobodní rímski občania. “
„ Rimania nás až doteraz podceňovali, “ ukázal Spartakus na rímsky tábor. „ Lenže zrazu proti nám poslali praetora Clodia s vojskom. Počína si rozhodne a odvážne. Celý Vezuv je obkľúčený. “
„ Čo budeme robiť? “ položil pádnu otázku Krixos.
Spartakus zaťal päsť až mu zaprašťali hánky: „ Budeme bojovať. Tvrdo. Radšej zomrieme železom než hladom. “
Spartakus schytil meč a ponáhľal sa k svojmu stanu. Pri neďalekých skalách ho však čosi upútalo: „ Krixos, poď sem. Vieš, čo je toto? Vinná réva. Pozri, aké má pevné vetvy. Mám nápad. Utekaj pre tých troch Numíďanov a povedz im, nech túto révu pozbierajú a upletú z nej rebríky. Sú veľmi šikovní, videl som ako splietajú z prútov štíty. Po týchto rebríkoch zostúpime po skalách Rimanom priamo do tyla. “
Spartakov rozkaz bol splnený do bodky. Pri zostupe zahynul iba jeden gladiátor. Ostatní sa sústredili do úderného zoskupenia a z tyla sa vrhli na nepriateľa. Tak bolo niekoľko Clodiových kohort nútených ustúpiť pred hŕstkou gladiátorov.

„ Otroci k nám prichádzajú zo všetkých strán, “ nadšene povedal na jednom pochode Krixos, ktorý Spartaka všade sprevádzal. „ Sú medzi nimi aj roľníci, ktorí prišli o pozemky, dokonca aj rímski legionári. Po Clodiovej porážke sme získali toľko koní a zbroje, že už máme aj jazdectvo. Sami si kujeme zbrane a zhotovujeme štíty. Je nás už okolo 10 000 a ovládame celú Kampániu. “
„ Musíme byť opatrní. “ vystríhal vodca otrokov. „ Vyberajte len najspoľahlivejších, a to najmä z otrokov, nie z prebehlíkov a roľníkov. Ak sa naša armáda bude nadmerne zväčšovať, nebudeme ju stačiť živiť. “
„ Čo ich máme odohnať? “ nechápavo sa zatváril Oinomaios, ktorý išiel Spartakovi po pravici. „ Ničíme statky bohatých Rimanov a oslobodzujeme otrokov. Ako im vysvetlíš, že o nich nestojíš? “
„ Povedal som, že máme byť opatrní, “ trpezlivo opakoval Spartakus, „ a nie, že máme niekoho vyháňať. Každému musí byť jasné, že veľké vojsko musí veľa jesť. Nechcem, aby sme vyjedli všetko všade kadiaľ potiahneme. Ak budeme donútení zabaviť niekde dobytok, tak len na statkoch, kde majú dobytka dosť. Naše vojsko nesmie obyvateľstvu ubližovať. Ak bude treba zobrať najnutnejšie potraviny alebo zbrane, roľníci za ne musia dostať vždy plnú náhradu. Kupcov, ktorí k nám prinášajú kov, sa nikto ani nedotkne. Za železo a meď pre výrobu zbraní im budeme platiť riadnu cenu, lebo inak s nami nikto obchodovať nebude. A ešte niečo. V tábore zakazujem používať zlato a striebro. Len čo sa nám podarí dostať k Adriatickému moru, nalodíme sa a každý sa vráti domov. “
Raz večer roku 72 p.n.l. prišiel do Spartakovho stanu Krixos a s vážnou tvárou povedal: „ Mali by sme sa porozprávať o ďalšom pláne nášho pochodu. “
„ Ale akýže plán, “ prekvapene na neho pozrel Spartakus. „ Predsa sme sa dohodli, že vyrazíme k Alpám, prekročíme ich a vrátime otrokov do ich vlasti. Veď to sme si dali za cieľ. Povstanie zachvátilo nielen južnú, ale i severnú časť Itálie, a za nami stojí 120 000 otrokov, ktorým sme sľúbili, že ich povedieme domov. “
Krixos však začal prudko chodiť sem a tam: „ Ja chcem bojovať proti Rímu. Porazili sme výpravu nového praetora Publia Varinia, ktorý nám chcel prehradiť cestu k Adriatiku. Dvoch jeho quaestorov sme rozprášili aj s ich légiami a Varinius sme skoro zajali. Naše vojsko sa rozrástlo na 70 000 otrokov a povstanie zachvátilo už celú južnú Itáliu. “
„ Čo to do teba vošlo, Krixos? “ chytil vodca otrokov druha za ramená.
Krixos sa bojovne mykol: „ Nechaj ma. Trvám na pochode na Rím a na tom, aby sa pokračovalo vo vyvlastňovaní pôdy rímskych patrícijov. Za mnou stoja Galovia a Germáni, ktorí sa už od vojen Mária z Kimbrami a Teutónmi v Ríme udomácnili a nemajú prečo z Itálie odchádzať. A tak isto roľníci z južnej Itálie sa zúčastnili povstania otrokov nie preto, aby bojovali za ich slobodu, ale pre svoje drobné pozemky, ktoré im bohatí Rimania zhabali. Chápeš to? “
„ Čo vlastne chceš? “ prísne sa opýtal Spartakus.
Krixos hrdo vztýčil hlavu: „ Len útokmi a systematickým prepadávaním statkov môžu tí, čo prišli o svoju zem získať späť svoj majetok. Pokorme Rím a potom si svojich Helénov pošli kam chceš. “
„ Musíme byť jednotní, “ varoval Spartakus. „ Ak sa naše sily začnú trieštiť, 70 000 chlapov odrazu nebude znamenať nič. Koľko vás je, Germánov, Galov. Desaťtisíc? S týmto chceš dobyť Rím? “
„ Je to dosť, “ zostával neoblomný Krixos. „ Zajtra odídeme a vytiahneme priamo na Rím. Uvidíme, čo povieš, keď tam budem. “
„ Že všetci Rimania spali ako deti, “ predpovedal Spartakus. „ Budeš mať obrovské šťastie, ak sa k Rímu dostaneš živý. “
Na jeseň roku 72 p.n.l. bola situácia v Ríme dosť vážna a len málo senátorov sa odvážilo navrhnúť konkrétne riešenie. Na dlhom zasadaní Senátu nakoniec požiadal o slovo jeden senátor, ktorý sedel hneď v prvom rade a začal rečniť: „ Veľactení občania rímski. Už skoro 2 roky znepokojuje slávny Rím rebélia otrokov, čo začala nevinným útekom niekoľkých gladiátorov, ktorých viedol otrok. Akýsi Spartakus, ktorého meno teraz pozná každý rímsky občan a velitelia našich légií sa trasú strachom, už len keď to meno niekto vysloví nahlas. Spartakus ohrozuje nielen majetok, ale aj životy rímskych občanov. Tlupy otrokov vstúpili bez prekážok do Galie a pri Mutini porazili vojsko jeho miestodržiteľa, prekonzula Cassia. Teraz je celá Itália od Galie až k Bruttijskému poloostrovu zachvátená požiarom povstania. Ach, bohovia. Je vôbec niečo, čo tým plebejcom odolá? Odváži sa vôbec niekto prevziať velenie našich slávnych légií do boja proti Spartakovi? “
„ Ja, “ vykríkol odrazu bohatý obchodník a špekulant Marcus Licinius Crassus. „ Ja sa ujmem velenia tých našich slávnych légií, ktoré si nevedia poradiť s bandou špinavých otrokov... Vážený senát. Ja nahradím málo úspešných konzulov, ktorí nedokázali raz a navždy so Spartakom skoncovať. Iba konzul Lucius Gellius sa môže pochváliť akým takým úspechom, keď sa mu pri pohorí Garganu podarilo rozprášiť 10 000 Krixových Galov a Germánov... Ja postavím novú armádu, do ktorej povolám každého, kto bude mať v sebe bojovného ducha. Aby som trochu pozdvihol morálku našich...našich...povedzme...málo disciplinovaných légií, dám popraviť každého desiateho vojaka, ktorý bojoval v légiách, čo tak ľahko otroci porazili. Naše légie budú znova odvážne a statočné ako voľakedy. V prvej bitke Spartaka porazia. “
„ Rím ešte má statočných občanov, “ povedal senátor. „ No radím ti Crassus. Nešetri na obetiach bohom a modli sa ku každému z nich, aby si tým otrokom nepadol do rúk... Dnešné zasadanie je skončené. “
Koncom leta roku 71 p.n.l. sa k Rímu plavilo niekoľko rímskych vojnových lodí. Na jednej z nich stál konzul Pompeius, ktorý sa vracal z Hispánie. Konzul poklepal po pleci vedľa stojaceho legáta a ukázal na obzor: „ Brehy Itálie. Ešte dnes budeme v Ríme. Konečne sa dozviem, ako to s tým Spartakom je v skutočnosti. Správy, čo mi nosili poslovia boli veľmi stručné a navyše staré. “
„ Otroci Alpy neprekročili, “ pripomenul legát. „ A to aj napriek tomu, že im v tom nič nebránilo. “
„ Vraj roľníci si to nepriali, “ povedal Pompeius. „ Hm. Ťažko veliť vojsku, ktoré sa môže samo rozhodovať kam pôjde. Rímske vojenské umenie takéto niečo nepozná... Spartakus sa vydal na juh a hneď v prvej bitke s Crassovým vojskom zvíťazil. Prešiel cez Lukániu k moru, no tam ho Crassus izoloval na Bruttijskom poloostrove akousi hlbokou priekopou. “
„ Celú ju ohradil stenou, “ potvrdil legát. „ Podľa toho, čo hovorili poslovia, ktorých k nám poslal Senát, tá stena sa tiahne naprieč celou šijou, aby sa otroci nemohli vrátiť na sever. “
„ Haha, je to kus osla ten Crassus, “ pousmial sa konzul. „ Nahnal povstalcov na jednu kopu a zmohol sa akurát tak na to, aby sa mu neroztekali. “
„ Senát je popudený hanebným priebehom vojny s gladiátormi, “ nadniesol legát. „ Preto ťa povolal z Hispánie a vymenoval druhým vrchným veliteľom vojsk bojujúcich proti otrokom. Necítiš sa unavený po toľkých bojoch so Sertoriom? “
„ Vôbec nie, “ oprel sa o lodnú obrubu Pompeius. „ Len ma mrzí, že povolal aj Luculla z Trácie. Nemám rád, keď mi niekto dýcha na krk. Najlepšie bude, keď sa poponáhľame a otrokov porazíme aj bez Luculla. “
Spartakus sa ocitol v ťažkej situácii. Prehovoril kilikijských pirátov, ktorí sľúbili, že prevezú jeho vojsko prielivom z Itálie na Sicíliu. Onedlho však prišiel jeden z veliteľov Gaius Gannicus a Spartakovi oznámil: „ Piráti nás oklamali. Prijali dary a zmizli. “
„ Sú to naničhodní zbabelci a podliaci. “ zasyčal Spartakus. „ Nemajú v sebe kúska hrdosti a cti. Ale na Sicíliu sa dostať musíme. Začnite rúbať stromy a zhotovte z nich plte. Priviažte pod nich sudy, aby lepšie držali na hladine. Ak nebudete mať povrazy, upevňujte tieto sudy k pltiam obyčajnými vetvami. Nestrácaj čas. “ rozkázal Spartakus a hneď začal uvažovať nad tým, čo bude robiť robiť ďalej.
Búrka, ktorá sa rozpútala, však rozmetala väčšinu pltí a odniesla ich na more. Na Spartaka sa valila jedna pohroma za druhou. Ihneď zvolal svojich veliteľov, aby ich oboznámil so svojim odvážnym plánom. Sadli si obďaleč pod stromy a Spartakus povedal: „ Napriek tomu, že sme vlastne v pasci, pretože od Sicílie sme oddelení morom a od pevniny hlbokou priekopou, ktorú Rimania vykopali na Crassov rozkaz, vypracoval som nový plán boja. Pripravil som útok na Crassove opevnenia, aby sme zviedli rozhodujúci boj a unikli z nepriateľského obkľúčenia. Jediná naša záchrana je vrhnúť sa neočakávane na nepriateľa a úspešne dokončiť začaté dielo. “
„ Naši ľudia sa budú byť ako levy, “ zdvihnutou päsťou zahrozil Gannicus. „ Ale ako sa dostaneme cez tú vykopanú priekopu? Bol som sa ňu pozrieť a musím povedať, že Rimania si dali záležať. Opevnili ju hradbami. Určite sa v živote toľko nenarobili. “
Spartakus však mal všetko premyslené: „ Priekopu naplníme stromami, vetvami, telami zajatcov a ak to všetko bude málo, nech jazdci pobijú vlastné kone a zdochliny nech hodia do priekopy. Potom prerazíme Crassove opevnenia, vyvedieme vojsko cez priekopu a zaútočime na Crassove oddiely. “
„ Určite zvíťazíme Spartakus, “ nadchýnal sa iný veliteľ, Castus. „ Veríme ti. Ale povedz, kam sa obrátime potom? “
„ Pôjdeme do Brundisia, “ vysvetľoval vodca. „ Odtiaľ vyvedieme otrokov do vlasti. Brundisium je spojené s Rímom cestou, vedúcej z Kapui a nachádza sa v ňom veľký prístav s výborným kotviskom, kam sa pravidelne plaví mnoho gréckych lodí. Vzdialenosť medzi Brundisiom a náprotivným brehom Grécka nie je veľká a navyše je kotvisko výhodné pre lode za každého vetra. Odtiaľto sa preplavíme do gréckeho prístavu Dyrrhachium. Je to takých 175 rímskych míľ a prístav leží na druhom brehu Adriatického mora v Illýrii. Grécki námorníci nám pomôžu, máme čím zaplatiť... A teraz sa choďte pripraviť. “
Spartakovým povstalcom sa aj napriek veľkým stratám podarilo cez Crassove opevnenia prebiť. Za tmavej noci zaútočil Spartakus proti Crassovým opevneniam a porazil jeho vojsko. Potom zamieril cez Lukániu na sever a ďalej do prístavu Brundisium. Otroci, ktorí unikli z pasce a porazili predvoj Crassovho vojska, by mohli postupovať bez prekážok na severovýchod do Brundisia, keby nebolo medzi nimi došlo znova k hádkám. Časť vojsk pod velením Gaia Gannica a Casta nesúhlasila s plánom pochodu do Brundisia a žiadala okamžitý útok na Rím.
„ Majte rozum, “ presviedčal Spartakus svojich druhov. „ Rím sa nám nikdy nepodarí zničiť. To len vám po tých víťazstvách stúpla sláva do hlavy. “
„ Zaslúžene sme zvíťazili, “ oponoval jeden z veliteľov. „ Zranili sme Crassovho quaestora Scropha a boli by sme ho aj zajali, keby ho neboli legionári včas odniesli. “
„ To je len malý úspech, “ obhajoval svoju pravdu Spartakus. „ Spyšneli ste, lebo pred vami utieklo niekoľko légií. Ale teraz sa k nám blíži Lucullus a Pompeius, s omnoho početnejšími vojskami, než ste videli doteraz. Už sa nepamätáte ako skončil Krixos? Nestačilo vám, že Crassus nechal pri Lukanských jazerách pobiť 12 000 našich druhov aj s Gannicom a Castom? Veď kvôli tomu sme sa museli stiahnuť až k Petellijským horám, aby sme sa z tej porážky ako tak spamätali. “
„ Ale potom sme Rimanov znova porazili. “ namietali velitelia. „ A to niekoľkokrát za sebou. Ak teraz udrieme na Rím, určite podľahne. “
„ Nemáme toľko proviantu, “ odrádzal od riskantného podniku Spartakus. „ Máme možnosť slobodne sa vydať do Brundisia cez Lukániu a Apuliu Čím skôr sa dostaneme do Grécka, tým lepšie. “
„ Nie, ustupovať už nebudeme! “ zazneli výhražné hlasy. „ V Ríme z nás majú panický strach, tak ako kedysi pred Hannibalom. Vydaj rozkaz na cestu späť cez Lukániu smerom na Rím. Ak to neurobíš, prinútime ťa. Trebárs aj so zbraňou v ruke. “
Marcus Licinius Crassus ležal v stane a popíjal medovinu, keď do jeho tábora pricválal posol. Okamžite ho pred Crassa priviedli. Crassus si k sebe vzal striebornú tácňu s hroznom, odtrhol si dve bobule a neprítomne sa opýtal: „ Nebodaj je už Spartakus v Brundísiu. Ak je tak, povedz strážam, nech ti zotnú hlavu. “
„ Ó nie, nie, “ ustrašene sa ukláňal posol. „ Spartakus nie je v Brundísiu. Spartakus ustupuje pred našimi chrabrými légiami. V Brundísiu sa vylodil miestodržiteľ Macedónska, konzul Lucullus a ide vám oproti. A blíži sa aj Pompeius... “
Do Crassa akoby udrel blesk. Razom bol na nohách, tácňu aj s hroznom zahodil kdesi do kúta a začal kričať: „ Čo? Čože? Lucullus je už v Brundísiu? Zmizni! Vypadni! Počuješ, okamžite zmizni, nech ťa už nikdy nevidím... Lucullus ma chce predbehnúť. Ale to nedovolím. Nenechám si víťazstvo nad otrokmi vyfúknuť pred nosom. Ja zvediem prvý bitku so Spartakom a mňa budú Rimania oslavovať ako záchrancu Ríma. Nariaďte légiám okamžite zaútočiť! “
Spartakus bol nútený prijať túto bitku, lebo z jednej strany útočil Lucullus, z druhej strany Crassus. Spartakove vojská nemohli odolať náporu Crassových vojsk. Otroci, odrážaní Rimanmi, bojovali hrdinsky, pokým väčšina nepadla. Spartakus bojoval v prvých radoch a padol ako ozajstný gladiátor hrdinskou smrťou. Posledné zvyšky Spartakovej armády zničil až oddiel Gaia Octavia vyslaný z Ríma v roku 61 pred n.l.
O 20 rokov neskôr sedeli dvaja rímski vojaci na brehu Rýna a krátili si chvíľu rozhovorom. Jeden bol veľmi mladý, sotva 20-ročný a druhý bol starý veterán. Mladý z plných pľúc dýchal svieži vzduch a opájal sa večerným tichom: „ Ako dobre, že nás Caesar poslal práve do Galie. Je tu božský kľud. “
„ Je tu kľud a modli sa, aby bol aj naďalej, “ zahučal veterán. „ Ak by sa tu zrazu zjavili Galovia, posral by si sa od strachu, ty... Zažil som ich na vlastnej koži, keď som bol také nemehlo ako ty a bojoval som proti otrokom toho gladiátora, Spartaka. Človeče, ja som ti ho videl na vlastné oči. V poslednej bitke. “
„ Naozaj? “ zvedavo sa pritiahol bližšie mladík. „ Bojoval si proti otrokom? “
„ Akým otrokom? “ zlostne zafučal veterán. „ Boli to gladiátori. Mocní ako duby, ozruty, rozumieš?.. . Gladiátori sa na nás vrhli na koňoch. Spartaka som spoznal podľa toho, že ho chránilo najviac jeho mužov. Zreteľne som počul ako kričí Crassovo meno, ale pre množstvo bojovníkov a ranených sa mu nepodarilo prebiť sa až k nemu. Zato zabil dvoch centuriov, ktorí sa s ním dali do boja. Môj, centurio, Felix Pompeians sa neodvážil priamo na toho gladiátora zaútočiť. Posielal nás. “
„ Skrížil si s ním meč? “ hltal rozprávanie mladý vojak.
Veterán odrhol steblo trávy a vložil si ho medzi zuby: „ Ha. Keby si videl, aké údery rozdával. Báli sme sa, no čo... A tak sme tam okolo neho krúžili ako osi, kým ho ktosi oštepom netrafil do stehna. Spartakus klesol na koleno, nastavil dopredu štít a pokračoval v boji, pokiaľ nepadol spoločne s tými, ktorí ho obklopovali. Naši boli takí rozzúrení, že ho rozsekali na kusy. Povráva sa, že ho zozadu zabil môj centurio. “
„ A čo bolo ďalej? “ rýchlo sa opýtal mladík.
Veterán iba mykol plecom: „ Čo by bolo. Zvyšných 6 000 gladiátorov, ktorých sa nám podarilo chytiť, sme ukrižovali pozdĺž cesty Via Appia od Kapui až k Rímu. Ostatní ustúpili na juh, do hôr a k mestám, kde dlho vládli tlupy pirátov, ktoré znepokojovali Rím... Tak a už dosť. Ide sa spať. “
Pripravil Ing. Róbert Sinai, pneuservis ROTKIV.